Od vraždy Cley Petresku ubehol presne rok. Opäť bolo leto, opäť boli prázdniny a ľudia sa tešili na dovolenky a zaslúžený oddych pri vode. Na oddelení vrážd sa nikto netešil a odniesť dovolenkový lístok šéfovi sa každý bál. Naozaj vtedy nebol vhodný čas na záhaľku, práce bolo vyše hlavy. Prišlo obdobie Beštie a muž vraždiaci staršie ženy priamo v ich bytoch ich zásoboval prídelom stále nových a nových prípadov. V jeho tieni sa pohyboval aj iný muž a nebyť toho, že pracovali v rovnakom období, a nebyť toho, že Ondrej-Beštia bol o niečo pracovitejší, bol by aj on zožal slávu najmasovejšieho vraha v histórii Nášho Mesta. Nezožal. Flákal sa a zostal druhý. No i keď zavraždil iba päť žien, aj tak napísal celkom pekný príbeh a chlapci zo starej vraždárskej partie o ňom rozprávali vždy, keď sa stretli na pive a nostalgicky spomínali na staré časy. Krauz nespomínal, Krauz zúril, lebo jemu šéf dovolenku podpísal, a tým sa to vlastne všetko začalo...