Rímske právo
Štvrté, doplnené a rozšírené vydanie koncepčne nadväzuje na doterajšie vydania a najmä sa nedotýka častí autorsky spracovaných Karolom Rebrom. Rozšírená je piata časť učebnice zameraná obsahovo na inštitúty vecného práva. Podstatným spôsobom je doplnený výklad o vecnom práve v celej jeho šírke vložením drobných úvah týkajúcich sa základných otázok rímskeho súkromného práva v oblasti vecnoprávnych vzťahov (ius in re). Miestami ide o nové spracovanie, miestami o rozšírenie poznatkov z danej matérie. V konkrétnostiach sa zväčšil rozsah v náuke o veciach (druhové a individuálne veci, prípadne zastupiteľné a nezastupiteľné veci), v náuke o držbe je novonačrtnutý problém držby ako faktu a držby ako práva, otázka „dobromyseľnej“ držby a rozšírenie výkladu o ochrane držby (interdiktná ochrana, posesórny a petitórny spor). V časti o vlastníckom práve došlo k precizovaniu druhov vlastníckeho práva, rozšírený je výklad o pôvodných spôsoboch nadobudnutia vlastníckeho práva, čím sa stal prehľadnejším. V náuke o vydržaní je upresnený problém dobromyseľnosti. Osobitnú pozornosť si zaslúžil výklad o tradícii doplnený o nové dôležité skutočnosti. Prepracovaný je ďalej výklad o reivindicatio a o postavení procesných strán v tomto súdnom spore, takisto aj actio negatoria a actio Publiciana. Úplne novým je zapracovanie pojmu vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena) najmä v porovnaní s vlastníckym právom (iura in repropria). V náuke o záložnom práve sa zmeny týkajú podstaty a účelu rímskeho záložného práva, rozšírený je výklad o fidúcii a právnom postavení záložného veriteľa a záložného dlžníka k založenej veci. Napokon pribudol register latinských právnych pravidiel uvedených v texte učebnice.
Praktické prípady z rímskeho práva, 5. vydanie
Kniha obsahuje konkrétne prípady z oblasti rímskeho civilného procesu, rodinného, vecného a záväzkového práva, ktoré sa odohrali v antickom Ríme a jeho provinciách. Prostredníctvom týchto prípadov umožňuje rekonštruovať skutkový stav a právnické odôvodnenia rozhodnutí rímskych právnikov. Vnútorná štruktúra každého prípadu je viac-menej konštantná. V záhlaví je uvedené miesto právneho prameňa a inscriptio (meno rímskeho právnika a údaj o excerpovanom diele); nasleduje úplný latinský text a jeho preklad. Každý prípad sa končí položenými otázkami, odkazmi na najdôležitejšie občianske zákonníky a na literatúru. Otázky sú zväčša formulované stručne, s cieľom povzbudiť čitateľa pri hľadaní vlastnej cesty k prameňom. Osobitný dôraz sa kladie na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, pričom sa prihliada na spôsob argumentácie rímskych právnikov. Poznámka na občianske zákonníky má nielen ukázať na pretrvávanie rímskeho práva v moderných súkromnoprávnych poriadkoch, ale aj podporiť diskusiu k rímskemu riešeniu právnych problémov. Prípady majú študentom právnických fakúlt sprostredkovať kazuistickú náklonnosť rímskeho právnického myslenia a dogmatické konštrukcie klasikov rímskej učenosti. Ťažisko právnických textov spočíva v oblasti vecného, záväzkového a dedičského práva. Autori vybrali texty s osobitným významom pre vývoj civilného práva kontinentálnej Európy.